Soňa Horňáková: Som tu pre muziku
TÝŽDEŇ / 9.9.2019 / rozhovor: Elena Akácsová
Pesničkárka Soňa Horňáková oslávila šesťdesiatku novým albumom v Šere lesklých stromov. Vydala ho po deväťročnej pauze a už dnes sa o ňom hovorí, že patrí k tomu najlepšiemu, čo tento rok vzniklo.
BIORÁMČEK:
Soňa Horňáková sa narodila v roku 1959 v Bratislave. Študovala na Pedagogickej fakulte UK v Trnave. Pár rokov učila. 30 rokov pracuje ako hudobná redaktorka v Slovenskom rozhlase pre okruh Rádio Devín.
Pesničkársku kariéru odštartovala na gymnáziu v 70.rokoch, neskôr pôsobila vo folkrockovej skupine Strom, spolupracovala s mnohými osobnosťami domácej hudobnej scény, v roku 1988 získala so skupinou Nika bronzovú Bratislavskú lýru. Nahrala vyše sto pôvodných pesničiek a vydala 8 albumov. V roku 2018 vydala zbierku textov, básní , epigramov „Medzi mnou a mnou“.
Môj nový album „ V šere lesklých stromov“ vyšiel po deväť ročnej odmlke. Pôvodne som nemienila nahrať už žiaden album ale náhoda chcela, aby som stretla tých správnych ľudí. Robert Pospiš a Martina Sillaya (Real Music House), mi ponúkli spoluprácu a tým aj navnadili na nahrávanie albumu. V zásobe som mala zopár nových pesničiek, a tie som u nich nakoniec aj nahrala. Robo ( klávesy, beat box, hlasy a i.) Martin (el.gitary a i.) výborní muzikanti a producenti , plus pozvaný hosť, bas gitarista Juraj Griglák , ich okamžite správne pochopili a prostredníctvom svojich aranžmánov, im dodali nový rozmer.
Koncertujem len sporadicky . Začínala som v sedemnástich ako nádejná pesničkárka a myslím, že napokon aj tak skončím ( smiech). Za svojho pôsobenia na hudobnej scéne som mala aj svoje bigbítové a rockové obdobia ale najlepšie sa aj tak cítim v polohe muzikanta, ktorý prezentuje vlastnú tvorbu sám s gitarou . Môj repertoár obsahuje prevažne jemné, poetické pesničky, preto najradšej hrám v komornom prostredí malých klubov, kde sa dá vytvoriť intímna atmosféra, v ktorej dokáže pozorné publikum s interpretom spirituálne splynúť .
Ráno si dám kávu a jablko. Chvíľu počúvam muziku, čítam si , a potom si hrám. Gitara je stále v mojej blízkosti. Nie je to posadnutosť, iba rokmi sa jednoducho stala mojou súčasťou. Tušila som to dokonca už aj vtedy, keď som ju ešte nemala , len som o nej snívala. Gitaru som si vymodlila. Naši mi ju kúpili na Vianoce. Mala som vtedy 15 rokov a hoci som na gitare nikdy predtým nehrala, tak silne som verila tomu , že to viem , že ešte v ten večer som sa naučila zopár základných akordov a vymyslela som si dve pesničky. Nechodila som do LŠU, ani do iných hudobných inštitúcií, naša rodina nemala pre moje muzikantské sklony veľké pochopenie. Môj hudobný vývoj zverili rodičia do rúk osudu a mne, a tak sa zo mňa stal samouk.
Občas maľujem. Amatérsky, rekreačne, len vtedy, keď cítim potrebu pohrať sa s farbami, zachytiť nimi momentálne vnemy a nálady . Relaxujem . Nepovažujem sa za výtvarníka a nenamýšľam si ,že moje výtvory majú nejakú zvláštnu hodnotu. Samozrejme že majú, ale predovšetkým len pre mňa.
Chcela som byť farárka. V prvom ročníku ZŠ, keď sa nás učiteľka spýtala ,na budúce povolanie, teda, čím by sme chceli byť, odpovedala som ,že chcem byť farárkou. V očiach učiteľky sa zjavil údes a veľké otázniky, ktoré hneď na druhý deň konzultovala s mojimi rodičmi. V roku 1965, totiž, v týchto končinách východného sektoru, o farárkach nikto ani nechyroval, no mne to povolanie pripadalo veľmi príťažlivé, tajomné, osvietenecké a mimoriadne prospešné pre človeka. Keď mi to napokon zamietli v škole aj doma, porozmýšľala som o ďalšom povolaní a pripravila som si ďalšiu odpoveď. Budem námorníčkou! A keď ani to neprešlo, tak som sa rozhodla ,že zvolím niečo priechodnejšie. Budem traktoristkou!
Detstvo som prežila v Dunajskej Strede a ešte predtým v dome u starých rodičov v malej dedinke Čukárska Paka. Viem po maďarsky, som na to hrdá, bodaj by som tak ovládala ďalších 20 jazykov. Môj rodný jazyk je ale slovenčina hoci obaja rodičia sa narodili v Maďarsku. Tá krajina mi je veľmi blízka, celé detstvo sme tam chodievali za starým otcom . Už dlhé roky žijem v Bratislave a málo hovorím po maďarsky, tak len aby som nevyšla z cviku , občas prehodím zopár viet s rozhlasovými kolegami z maďarského vysielania. Keď prídem na Žitný ostrov za svojou rodinou a priateľmi, hovorím po maďarsky oveľa intenzívnejšie. Je to celkom jednoduché, len trochu zvesíte sánku, tak cca o dva stupne a hneď naskočí ten správny maďarský prízvuk(smiech).
Učila som päť rokov na základnej škole v rokoch 1982-87. Podľa , viac – menej vlastnej metodiky ,čo naše školské inštitúty v tom čase nemienili akceptovať. Vo svojej podstate to nebol vyslovene môj vynález, išla som len tou istou cestou akú už pred mnohými rokmi načrtol Ján Ámos Komenský – Škola hrou. Dnes sa tomu hovorí alternatívne školstvo. Socialistické učebné osnovy a metodiky sa mi zdali príliš fádne , a tak som sa snažila učivo ,malým druháčikom a tretiačikom, podať príťažlivou ,pútavejšou formou, tak aby sa žiaci nenudili, aby mali záujem pátrať po nepoznanom a spoznávať. Neraz sme preberané učivo umocnili vychádzkou do prírody, hudbou, obrazom , divadielkom a nechýbala pri tom ani moja gitara. Deti sú úžasné bytosti, ešte v nich prúdi tá neskutočne silná vesmírna energia. Zo školstva ma nevyštvali deti ale dospelí. Školskí byrokrati a inšpektori, ktorým sa moja podozrivo vyzerajúca nová koncepcia vyučovania vôbec ale vôbec nepozdávala. Odišla som teda radšej dobrovoľne, po piatich rokoch praxe.
Mám strach z davu. Dav je nevyspytateľné monštrum , riadené ktovie odkiaľ a ktovie kým. Ak môžem, radšej sa mu vyhnem.
Fóbií mám veľa. Nočné motýle, netopiere, potkany, myši... Zopárkrát sa mi nočný motýľ dostal do bytu. Síce som jačala, ale bohužiaľ, nikoho nebolo po ruke, tak som ho z bytu musela dostať ja. Podarilo sa, takže zrejme už môžem povedať, že túto fóbiu som prekonala.
Som samouk. Som hľadač. Nepotrebujem vedieť hneď všetko, baví ma objavovanie. Každé ráno, pri rannej káve a jablku , si hrám. Vezmem do rúk gitaru , poprechádzam sa prstami po hmatníku, hľadám, nachádzam nové svety hudby a obrazov. Keď som v muzike takto ponorená, vidím z tých tónov vychádzať obrazy, odvíjajú sa v nich príbehy. Snažím sa ich zachytiť do slov, vyniesť z toho oceánu fantázie a zakomponovať do mojich pesničiek.
Som otvorená voči iným názorom. Každý v sebe nosí svoju vlastnú kameru a sníma veci zo svojho uhla pohľadu . Rozšíri tým aj môj obzor poznania, ak si ho pozorne vypočujem. Môžem súhlasiť aj nie, a svet sa nezrúti. Všetko pôjde ďalej tak, ako doteraz.
Nerada sa vyjadrujem k cudzej hudbe. Hudba je len jedna... he-he, a ešte aj tá jedna je dvojaká. Dobrá a zlá. Pre jedného dobrá ,pre iného zlá. Kto sa v tom má vyznať pre koho je ktorá? Nepýtajte sa ma!
Chcela som ísť študovať hudobné vedy, ale tam ma nezobrali. Už pred dverami som vedela, že nemám šancu, brali len málo ľudí a ja som nemala ani LŠU, ani konzervatórium, bol to taký úsmevný pokus. Potom som chcela ísť na právo, ale tam mi kamoška zabudla podať vyplnenú prihlášku. (Smiech.) Ešte sa dali robiť dodatočné skúšky na Pedagogickej fakulte v Trnave, odbor 1-4 roč. ZŠ/špecializácia- hudobná výchova. Tak som to skúsila a podarilo sa.
Moja diplomovka sa zamerala na vzťah žiakov ZŠ k džezu ( sociologický prieskum vyhodnotený pomocou počítačovej techniky). Bola to priekopnícka téma, ktorú som si sama vymyslela. O pár rokov neskôr ma môj školiteľ, vedúci katedry Hudobnej výchovy PdF UK, pán profesor PhDr. Ján Szelepcsényi informoval, že výsledky môjho sociologického prieskumu pomohli dostať džez do osnov Hudobnej výchovy na Základných školách. Či tento fakt je ešte stále aktuálny neviem, ale vtedy ma to potešilo.
Dva roky som robila v klube BEZ( Bratislavské elektrotechnické závody) na Kominárskej ul. v Bratislave. Usporiadali sme hudobné a divadelné predstavenia, Blues na sobotu, mimoriadne úspešný program Milana Markoviča“ Nevyzúvajte sa prosím“, a iné kultúrne podujatia. Organizovala som výstavy pre známych ale aj začínajúcich výtvarníkov. Začínala sa počítačová éra, ktorá mi je síce na hony vzdialená, ale pre BEZ-károv som vymyslela počítačové kurzy. To je nápad, povedal mi vedúci a dodal: choď zohnať počítače. Tak som vyšla na ulicu, naslinila prst, zistila odkiaľ vietor fúka. Zhodou okolností fúkal z neďalekého SZM klubu, vošla som dnu a spýtala sa , či nemajú počítače na zapožičanie, a oni že, majú. Organizovala som aj jazykové kurzy a vedenie BEZ bolo také nadšené z mojich úspešných aktivít, že ma chcelo poveriť aj dôležitejšími akciami. Organizovaním straníckych a ROH mítingov a zjazdov. Tento fakt ma vydesil až tak, že som razom utiekla BEZ-ky do rozhlasu.
Podľa hlasu z rádia si niektorí poslucháči myslia ,že som vysoká . Keď ma potom uvidia naživo, sú zarazení, že meriam len meter a pol.
Káva & cigareta. Ku káve si zapálim cigaretu, inak by mi káva ani nechutila. Takže, keď som v nefajčiarskej kaviarni, dám si radšej čaj.
Som so sebou vyrovnaná, ale v mojom živote sa nájdu aj také úseky, kedy som intenzívnejšie premýšľala nad tým, prečo nie som taká ako iní. Keby som vyhrala veľké peniaze, nevedela by som si s nimi rady a určite by som ich porozdávala . Veľká kopa peňazí by ma znervózňovala podobne ako príliš mnoho harabúrd v byte.
Bez gitary veľmi neviem fungovať. Gitara sa stáva súčasťou človeka, keď na nej často hrá. Vlastne tým ,že ju neustále drží v rukách, a v podstate objíma, stáva sa jeho druhým ja. Keď si domov prinesiem novú gitaru, chvíľu ju obchádzam , siaham po tých starých, známych. Stačí však ,že si na nej zopárkrát zahrám a už si ma získa. Naposledy som novú gitaru dostala pred mesiacom. Ešte je tak trochu cudzinka, ešte sa s ňou len zoznamujem, ale aj tak sa mi zdá , že ju už mám rada.