Recenzia Nový Populár 2/19
SOŇA HORŇÁKOVÁ
album- V šere lesklých stromov
( Real Music House 2019)
****1/2 /
Dejú sa nám veci. Generácia súčasných mladých vplyvných muzikantov začala spolupracovať s legendami. Ovláda ma nadšenie z toho, aké dobré veci spolu páchajú, ako ich to k sebe ťahá. Ako veľmi komplementárne dokážu byť ich hudobné svety, formované historicky celkom inými podmienkami a vplyvmi. Po ultratalentovanom mladučkom elektronickom mágovi Pjonim (Jonatán Pastirčák) v duu so starou ikonickou legendou Ľubom Burgrom na ich výnimočnej nahrávke „Výletné lode“, tu máme ďalšiu výnimočnú spoluprácu na vzdialenosť celej generácie. Dvojica mladých úspešných hudobných producentov a výborných muzikantov - Robert Pospiš a Martin Sillay – zaranžovala a vo svojom štúdiu nahrala a produkovala nový album pesničkárskej legendy Sone Horňákovej. A nejde o žiadnu „marketingovanú“ spoluprácu typu: starý kápo Miles Davis učí pokorných mladíkov hrať Davisa. Tieto partnerstvá sú spontánne, rovnoprávne, a o to viac sa vzájomne obohacujú. Vynikajúco spájajú chute rôznych koreňov, na ktorých o celú generáciu vzdialení muzikanti vyrástli.
Soňa Horňáková je esenciou slovenského folkového pesničkárstva. Jej nový autorský album (je autorkou piesní, textov aj grafiky albumu) je krásny, čistý, plný pokoja a hrejivej nostalgie. A je nádherne zaranžovaný. Sofistikované aranžérske triky decentne nasycujú zvuk a vytvárajú pocit unplugged krehkosti s dominujúcou Soninou akustickou gitarou. Páni Pospiš a Sillay predviedli obrovský cit a muzikantský rešpekt k Soninmu étosu. Spomenúť treba aj prínos štvrtého člena nahrávky, špičkového hráča na basové nástroje Juraja Grigláka. Ak albumu venujete trošku viac času, dokáže vás vyniesť do výšav ľahučko, ako morský vzduch čajky. Nahrávka je zvukovo modernou reminiscenciou na to najlepšie z pesničkárstva 80. rokov. Obdobia, v ktorom neopakovateľne silná generácia folkových pesničkárov slovenských dosahovala svoj vrchol. Týmto albumom sa Soňa akoby obzerá do tých čias a stáva sa novým vlajkonosičom svojej folkovej generácie.
Náš slovenský kultúrny priestor je naozaj malý. No aj v ňom sa z času načas urodia živé kultúrotvorné poklady, fenomény jedinečnej neopakovateľnosti. Naši skromní Dylanovia, Joni Mitchellové či T.S. Elioti a Jamesovia Joyceovia. Ich osudom je, že sú priveľmi ojedinelí a výnimoční, aby sa im mohlo dostať širšej pozornosti nášho, už i tak malého, pospolitého ľudu. Ale je isté, že naši vnuci ich budú mať v učebniciach. A medzi tieto poklady radím aj Soňu Horňákovú.
Neviem, ako to tie úžasné baby robia, či už Soňa Horňáková, alebo Zuzana Homolová: privrú oči a hrajú na gitarách a spievajú s takou neuveriteľnou čistotou a samozrejmou neomylnou presnosťou, ako keď ráno vychádza slnko. Dokážu to rovnako dokonale v akejkoľvek situácii a čase, či už za mladi na bujarej žúrke nad ránom v malej internátnej izbe, alebo na pódiu pred tisíckou divákov. Napadá ma len, že Soňa mohla dať viac vyniknúť zaujímavým spodným prúdom, ktoré sa v jej výnimočnom hlasovom prejave s vekom vynárajú. Tak sa tešme, že sa tak stane nabudúce.
autor: Rado Tihlárik
Nový Populár 2/19